Hneď na konci dediny bol už prvý problém, kde treba odbočiť z cesty a zorientovali sme sa len podľa potoka. Ten sa veru prebrodiť nedá, je to skôr rieka. Prvá poľná cestička nás milo prekvapila, lebo bola bez blata. Viedla totiž k vodojemu a vodári sa predsa nebudú brodiť blatom. Zato my sme museli a to hneď ako sme opustili túto cestu. Za chrbtom sa nám vypínala Biela skala, tú sme z dnešného repertoáru vynechali, lebo je mimo značku. O tom, čo je na nej zaujímavé nás informovala poľská tabuľa, slovenskú niekto ukradol.
Nešťastnú modrú značku opäť strácame na rozmočenej lúke, pripomínajúcej skôr šumavské trasovisko. Tu sa prvýkrát dnes presviedčam, že voda nie je dobrá ani v topánkach. Z tejto šľamastiky nám pomohol miestny občan, ktorý ako sa zdalo pásol na lúke psa. Keď sme vošli konečne do lesa cesta bola lepšia, lebo blato bolo zmyté až do tvrdšieho podložia. Radosť však netrvala dlho, prišli totiž na rad pováľané stromy. Boli len tri možnosti: Preliezť, podliezť alebo obísť. Štvrtou by bolo rozpíliť ale píla nebola v našej turistickej výbave. Spočiatku to bolo len sem-tam, no na niektorých miestach to vypadalo, akoby svätý Peter rozsypal po lese obrovské zápalky. Dokonca aj staré borovice na lúke tiež vyvalilo, pritom možno ešte pamätajú rakúsko-uhorských vojakov, čo pod nimi sedávali. Nakoniec dopadnú ako smetné koše v meste po piatkovej diskotéke. Ten vietor je ale vandal.
Ďalej pokračujeme už lesom, kde stromy nepadali, nemali aké. Boli nedávno vyrúbané a zostal iba jeden, to kvôli značke, aby ju bolo kde namaľovať. Ešte si pamätám, aká tu bola húština, keď sme kedysi pred rokmi tadiaľto šli. Teraz už máme z toho len jediné potešenie a to otvorené výhľady. Oravská priehrada, magura, či dediny vykukujúce pomedzi kopce.
Aj keď sme už prešli kus cesty, stále nie sme na vrchole kopca, čo sa volá Kopec. Iné meno si asi nezaslúžil, lebo je to ozaj poriadny kopec. Nie síce svojou výškou (1251 m) ale dlhým nekonečným stúpaním. Na kóte Bane sa k nám ešte pripája žltá značka z Or. Bieleho Potoka. Až potom začína tá ozajstná kalamita, zatiaľ to bol len slabý odvar.
Tesne pod vrcholom konečne vychádza slnko, do toho však začína mrholiť. Je tu zima. Rýchlo sa odfotíme a poď ho dolu do doliny Borového.
Prechádzame, alebo lepšie povedané, preliezame vlastne cez tri okresy. Tvrdošín, L.Mikuláš a D.Kubín. Borové sú dve obce, Malé a Veľké. Sú tu asi dosť drsné podmienky pre život, lebo posledné domy sú až 1000 m.n.m. Lesná zver tu behá rovno za humnami.
Pred Veľkým Borovým ešte odbočíme na kopec Súšava, kde nedávno vybudovali drevenú rozhľadňu. Žblnkanie v topánkach moc nedáva za pravdu tomuto názvu kopca, ledaže by nám vyschlo v krku. Výhľadov si ale užijeme niekedy inokedy dnes sme moc šťastia nemali. Ešte že som tesne predtým využil jasnú chvíľku a odfotil aspoň Osobitú.
Začalo pršať a preto rýchlo schádzame k Penziónu pri veži, kde sme si mysleli, že nájdeme niekde nejakú krčmu. Opäť sa však potvrdilo, že na Slovensku aj v týchto inak krásnych končinách skapal pes. Žiadna vrava, žiadny spev. Neviem, možno bolo treba niekde zabúchať na dvere ale nebolo tam nikoho, iba nejaký miestny občan pásol kozu. Nedozvedeli sme sa ani kde sa tu vzala tá veža a načo slúžila. Tak sme si ju len poobzerali zvonku a dopili posledné zásoby z termosiek, čo sme si priniesli zo sebou. Ostal nám už len posledný úsek do Malatinej. Myslel som že od vyvrátených stromov už budeme mať pokoj ale vietor vyčíňal aj tu. Nakoniec po siedmich hodinách, mierne namoknutí, prichádzame do malatinskej krčmy. Tá už bola chvalabohu otvorená.
Osobitá.
Veľké Borové.
Cesta do Malatinej
Ústie Prosieckej doliny.
Krčma v Malatinej
Pohľad z okna krčmy na Malatinú.