Kľak - tak trochu zabudnutý.

Autor: Milan Removčík | 16.7.2014 o 22:35 | (upravené 16.7.2014 o 22:43) Karma článku: 5,51 | Prečítané:  858x

       Kopcom pomenovaných Kľak asi prischol takýto názov preto, že sa zdá akoby kľačali niekde medzi stromami a boli menej výrazné. Najznámejší je malofatranský Kľak nad Fačkovom. Oproti nemu vo Veľkj Fatre je ďalší s výškou 1394 m. A práve tento bol v nedeľu cieľom kubínskych turistov, ku ktorým som sa pridal. Na stanici v Ľubochni sa nás zišlo 13, keď sa k nám pripojili ešte dve turistky z Popradu.

Dokonca aj kalendár ukazoval trinásteho. Najprv sa vydávame na špacír po miestnych kúpeľoch, aby sme sa dostali  do Ľubochnianskeho sedla a napojili sa tak na červenú značku Veľkofatranskej magistrály. Vždy sa mi zdalo podivné, prečo táto značka nevedie východným hrebeňom cez Rakytov, ktorý je hojnejšie navštevovaný. Veď tu na tomto západnom zarastenom, stretnúť človeka je sviatok. A sláviť nebolo čo ani teraz, lebo za celý deň sme nikoho nestretli. Krásne počasie, leto, prázdniny, pekná príroda a nikde ani nohy. (Pravda, okrem nás).

Hrebeňovku zahajujeme strmým stúpaním na Tlstý diel. Odmenou je živá pohľadnica celej kriváňskej Malej Fatry aj z Krpeľanskou priehradou. Pomaly sa stúpanie zmierňuje a bukový les nám slúži ako roleta pred pripekajúcim slnkom. Nadchádzajúci úsek až do sedla Príslop je skôr prechádzkou. Hrebeňovka, ako má byť, s výhľadom na Turčiansku kotlinu, ktorú začína pretínať nová diaľnica. Na pol ceste zastavujeme na Vyšnom Rudne, kde je odbočka na Nolčovskú Moguru. To „o“ je tam správne, tak ju miestni volajú. Prešiel som totiž s nimi nedávno tieto končiny.

Chodník z Príslopu na Kľak sa už s nami nemazne. Najprv síce ideme kúsok po ceste, no potom začne neľútostné stúpanie. Je to skôr cesta divočinou, ako lesnou cestičkou. Paprade, lopušiny mačuchy, sem-tam nejaký pekný kvet, ľalia či náprstník, skrátka prehľad všetkého. No na pol ceste prichádza príjemné prekvapenie v podobe výhľadu zo skaly na susedný hrebeň Veľkej Fatry. Toto miesto sa volá Chládkové a svojou výnimočnosťou má tú česť, zapísať sa do môjho súkromného zoznamu prírodných pamiatok UNESCO. Po krátkej meditácii sa púšťame do posledného strmého úseku, kde pribúdajú aj spadnuté smreky. Jeden mi dokonca pri podliezaní zhodil ruksak z pliec. Nechcite vedieť, ako som ho nazval. Znenazdania je tu však vrchol, tvorený neveľkou skalou. Miesta tak pre 20 ľudí, neviem ako sa ich tu poprace 200, pri každoročnom hviezdicovom výstupe. Na rad prichádza fotenie, jedenie a ostatné veci, čo patria k prestávke na najvyššom bode. Podľa značky nás čaká ešte vyše dvojhodinový zostup do Podhradia. Keď sa obzrieme späť, je tu čas 6 a pol hodiny nadol, my sme vyšli nahor za 5 hodín. Neviem, či ideme tak rýchlo alebo tu majú dostatočnú rezervu  na oddych. Cestou som mal však pocit, že zo zostávajúceho času po každom úseku nejak rýchlo ubudlo.

Pri zostupe už nie sú žiadne prekážky, len miestami chodník rozryli divé svine a to až do štrkového podložia. Chýba však typické kľučkovanie a ide sa rovno nadol, preto treba mať dobré brzdy. Ešte že som si zobral palice. Postupne prechádzame na štrkovú a neskôr asfaltovú cestu rovno k autobusu do dediny. Cestou v Turčianskej Štiavničke som si spomenul na krásny park, no ten je teraz už oplotený a verejnosti neprístupný. Čo na záver? Je to prinajmenšom zvláštny kút Slovenska, možno trochu zabudnutý.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?