Poslepiačky na Rakytov.

Autor: Milan Removčík | 20.10.2014 o 19:49 | Karma článku: 5,84 | Prečítané:  514x

       Hovorí sa, že jeseň je najkrajším obdobím na turistiku. Ustálené počasie, hmly v dolinách, slnko na kopcoch a k tomu sfarbené lístie. No v tomto roku je počasie vrtkavejšie a pripravilo pre nás mnohé prekvapenia. Aj predpoveď na nedeľu znela asi takto, citujem: „Zajtra cez deň bude veľmi pekne, bude prevládať len malá oblačnosť, len ráno a dopoludnia môže byť na niektorých miestach hmlisto“. Kto by sa nepotešil, zvlášť keď má naplánovanú túru do Veľkej Fatry.

Ešte za tmy sadáme v Ružomberku na autobus do Liptovskej Osady. Tu sa nachádza zvláštny kostol, patriaci Československej cirkvi Husitskej z roku 1930. Či ho niekedy opravia, to neviem ale naposledy, keď som do neho nazrel, bol v ňom sklad cementu.

Prípadné hmly medzi kopcami pokladáme v jeseni za samozrejmosť a nie je tomu inak ani tu, keď odbočujeme do Teplej doliny.

Sú tu aj vodopády, najvyšší má 6 m  ale sú zle prístupné. Schválne som rukou opáčil tú vodu, no bola studená ako ľad. Asi už vychladla. Okrem prírodných pamiatok sme videli aj technické, napríklad posed na elektrickom stožiari.

Asfaltová cesta sa mení na blatovú, hmla hustne a sľubované slnko nikde. Zvlášť som sa tešil na útulňu Limba, kde som ešte nebol, veľmi ju chválili na internete. No čakalo nás ešte strmé stúpanie, blato a popadané stromy.

Tajomné skalné pyramídy, rozkvitnuté záružlie, všetko ako vo sne. Chatu nachádzam iba podľa vravy šíriacej sa cez hmlu, ktorá by sa dala aj krájať. Dovnútra však ani nejdeme, lebo chcú, aby sme sa vyzuli. Lenže ako, keď kvôli blatu ani nevieme, kde máme šnúrky. Nuž čo, najeme sa ako „paštikári“.

Od Limby je to len polhodinka do severného Rakytovského sedla. Tu už trochu vykukuje slnko a preto bez oddychu rýchlo pokračujeme na Rakytov, nech konečne opustíme hmlu a presušíme sa.

Lenže, čo čert nechcel alebo asi chcel, začalo k tomu ešte fúkať a viditeľnosť sa približovala ku nule. Teraz už viem, ako sa ide na Rakytov poslepiačky.

16 gigabajtová karta v aparáte mi tak bola platná ako stierače na ponorke a preto dám aspoň pár fotiek z archívu, čo by sme videli, keby...

Takže na vrchole nemá význam sa dlhšie zdržiavať a ideme hneď dolu. Ide to doslova ako po masle, len nespadnúť do neho. Vnímame len predmety do vzdialenosti 5 m. Videli sme tri druhy hliny, svetlo hnedú, tmavohnedú a červenú. Jedinou výnimkou bol Kľak, ktorý sa objavil asi na 2,6 sekundy, keď sme boli na vrchole Minčola.

 

Zameriavam sa preto radšej na jesenné zátišia v lese, nech neprídem domov s prázdnou kartou.

Hrebeňovku ukončujeme v sedle pod Čiernym kameňom, ktorý aj tak nevidno. Tu nás dobieha skupinka čo sa od nás odtrhla v Podsuchej a išli cez Skalnú Alpu. No nebolo vidno ani tú. Tak sme si museli spraviť aspoň nejakú náhradu.

Zostáva nám už len zbehnúť do Strednej Revúcej, kde je kupodivu slnečno. Občas býva všetko naopak. Dokonca cestou autobusom zisťujem, že mraky sú len vo Veľkej Fatre.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?