zostava kubínskych turistov, počtom podobná futbalistom
Začíname žltou značkou smerom k známej perinbabinej pajte. Cesta je však tradične zablatená a tak obchádzame síce pokosenou lúkou, ale seno na nej nechali ležať, možno pre srny.
Predsa nám to však nedalo a púšťame sa aj kúsok do kopca, nech vidíme aj nejaký les. Či to bola skratka to neviem ale vyzeralo to skôr ako blúdenie, no pajtu sme predsa len našli. Do nej sa však schovať nejdeme, lebo je deravá ako naša legislatíva a Jakubisko by tu tak mohol natáčať iba druhý diel o konci sveta.
Kúsok od nej nachádzame zelenú značku, ktorá nás dovedie na Svorad, kde je vlaste vyústenie Prosieckej doliny. Medzi stromami sa občas objavuje dopoly zamrznutý kopec pravdepodobne Kubín. V novej mape ho však z neznámeho dôvodu už nenájdete. Zvláštny je aj tým, že má presne 1000 m.
Podobne omrznuté je aj Prosečné a v duchu si hovorím, že dobre že tam nejdeme, lebo nemám ani rukavice a palice chladia aj cez izoláciu rukovätí. Ťažko sa zase zvyká na zimu.
Slnko stále nevychádza a tak nás zahreje len čaj s rumom na zastávke pri kríži. Sú tu vlastne kúsok od seba dva, jeden drevený a jeden železný. Pekná cestička sa tu však ťažbou dreva zmenila na rozoranú celinu. A toho dreva je tu asi dosť, lebo majú aj vlastné drevené značky.
Čoby kameňom dohodil sa vynára tentoraz liptovská obec Veľké Borové. Hranicu sme totiž dávno prekročili cez jarok pri Svorade.
Zablatenú cestu prenechávame drevorubačom a ideme si vlastnou po lúke. Lenže je to ako z blata do kaluže a pekne nám to čvachce do kroku aj tam. Dovnútra sa mi našťastie nedostalo, lebo topánky som namastil hrubou vrstvou včelieho vosku. Pri obchádzani družstva dokonca musíme využiť plot podobne ako ferrátu. Kravy tu však už dávno nebučia a žerie tu už len hrdza železo. Podobne dopadla aj škola.
Po chvíli však mesto duchov opustíme a železo vystriedajú pekné drevené chalúpky.
Hore do Borového ešte nejdeme ale ideme dolu do Kvačianskej doliny. Značka však hovorí, že pôjdeme dolu kopcom nahor.
Už som sa tešil, že pofotím romantické vodopádiky v rokline ako naposledy, no fotoaparátu cvakli zuby či spúšť naprázdno. Voda sa skoro všetka asi prepadla pod zem alebo odtiekla do teplých krajov. A koľko jej pritom bolo na lúke. Takže na rade je archív.
No potôčik tu nie je jeden a kúsok nižšie sa zlievajú hneď tri. A túto silu vody práve využili liptovskí mlynári a postavili tu kedysi dva mlyny aj s pílou. Toto miesto sa volá Oblazy a je to cieľ nášho dnešného putovania.
O týchto mlynoch som sa už zmieňoval vo svojom blogu o Kvačianskej doline a tak sa nebudem opakovať. Okrem toho píla nefungovala, lebo hlavné koleso je v oprave. Takže sa tu dlho nezdržíme a vraciame sa späť do Veľkého Borového. Sklamaní boli len dobrovoľníci, ktorí nám ochotne začali predvádzať ako to celé fungovalo. A ešte dobrá rada. Ak tam niekedy pôjdete, dajte si pozor, aby vám mačky a sliepky nezožrali desiatu.
Sme teda späť v Borovom. Názov obce zrejme nie je odvodený od toho, že by sa tu pila borovička ale preto že tu rastú borovice a to aj veľmi staré exempláre. Dedina je dlhá 3 kilometre a je tu množstvo drevených či murovaných chalúp. No stálych obyvateľov tu žije už iba okolo 40. Zbytok tvoria chalupári. Sú tu totiž dosť drsné podmienky, veď horný koniec je vo výške 900 m.n.m.
Dominantou obce je veža, ktorej účel je pre mňa neznámy. Pri nej je tiež penzión pri veži o ktorom som sa zmieňoval v blogu s názvom Opičia dráha. Teraz už viem, že ak je aj zatvorený, treba zazvoniť a majitelia vám ochotne otvoria krčmu. Skrátka, iný kraj, iný mrav.
Ostala nám už len cesta späť do Malatinej. Na chvíľu dokonca vyšlo aj slnko no mráz v kopcoch nepoľavil.
