Ráno boli vrcholce kopcov zahalené mrakmi a ja som sa vydal na jeden z nich, Kubínsku hoľu s nádejou, že sa možno vyjasní. Cestou autobusom nastúpili dvaja naši turisti, no čakali ešte tretieho, tak sme sa nakoniec dohodli, že sa stretneme niekde na vrchole. Pokračoval som hore zjazdovkou, ktorá bola rozdelená na jarnú a zimnú polovicu. Na tej jarnej začínali kvitnúť šafrany a na druhej sa lyžovalo. Kým na dolnej zjazdovke bolo ako-tak teplo, smerom nahor sa ochladzovalo a pribúdalo hmly. Lyžiari sa z nej vynárali ako obrázky na fotkách vo vývojke. Ja by som sa v takej hmle nadol nepustil.
Posledný úsek prebiehal ako v kalendári dozadu a na hrebeni už bola pravá januárová zima aj s fujavicou. Viditeľnosť sa zmenšila sotva na desať metrov. Vietor mi chcel uchytiť aj sveter, čo som vytiahol z batoha a nechcel mi dovoliť si ho obliecť. Naviac zavial všetky stopy v snehu. Mal som problém nájsť hornú stanicu lanovky, našťastie ju prezradila hudba, šíriaca sa vonku z reproduktora. Pôvodne som myslel, že budova patrí len obsluhe vleku a budem ich musieť požiadať, či sa môžem trochu zohriať vo vnútri. No nakoniec som zistil, že je tam bufet a zohriať sa môžem aj borovičkou z horcom. No dal som si len jednu, lebo keď je človek unavený, rýchlo to stúpne do hlavy a čaká ma ešte cesta nadol. Treba sa zase vrátiť do začínajúcej jari. S ďalšími troma turistami som sa samozrejme nestretol, možno išli tesne popri mne no nebolo ich vidno.
Slnko som nakoniec uvidel len doma z okna. V tento rok je počasie stále aprílové.
