Katarínsky výstup na Kopu.

Autor: Milan Removčík | 26.11.2018 o 12:05 | (upravené 26.11.2018 o 14:19) Karma článku: 1,45 | Prečítané:  376x

         O kraľovianskej Kope som už v jednom blogu písal, ako miestnym obyvateľom zatieňuje slnko. Pravidelné výstupy na ňu poriadajú len Krpeľanci, my z Oravy tam chodíme skôr sporadicky. Preto ich možno nazvať ako netradičné.

Do Kraľovian sa dostaneme ľahko vláčikom, no potom je prípoj na obe strany až za hodinu a to je už na jesennú dobu neskoro. Treba preto hľadať cestu z Oravy, ktorá defakto neexistuje. Značkovaný chodník z Ľubochne je už dlho zaváľaný stromami a treba ešte počkať zo 50 rokov, kým zhnijú. Kopa je najproblematickejší kopec aj pre diaľničiarov, že vraj treba vyvŕtať viac ako štvorkilometrový tunel a to sa ešte ani nezačalo. Prvý pokus, viesť diaľnicu poza Váh v Kraľovanoch sa nevydaril a takto to vyzeralo v roku 2010.

Jediný efekt bol ten, že sa vyrúbalo množstvo stromov a bolo čím kúriť, keďže tu slnko v zime nesvieti. Tak sme teda prešli kúštik po novej diaľnici a dali sa strmo dohora. Najprv sa ide miernejšie, no potom to naberá na strmosti a bez palíc to po mokrej tráve ani nie je možné vyliezť.

Potom prišli na rad skaly a to bolo ešte horšie, lebo boli od hmly úplne mokré. Naviac sme medzi nimi strácali orientáciu a nepomohlo ani GPS. To totiž nepíše, z ktorej strany sa dá skala obísť, alebo či treba na ňu vyliezť. Niektorí to preto vzdali a vrátili sa domov.

No na jednu skalu sa oplatilo vyliezť, pretože slúžila ako rozhľadňa a zrazu sa otvoril šokujúci  výhľad na Malú Fatru.

Potom už stačilo ešte kúsok vyliezť hore a po troch hodinách sme konečne dosiahli vrchol. Ono je tých vrcholčekov viac a rozcestník s knihou nie je na tom najvyššom. Keby tam neboli stromy, tak zase na druhej strane vidíme Veľkú Fatru. Zišla by sa tu nejaká rozhľadňa, bol by tu vynikajúci kruhový rozhľad. Kopa je takým stredom pohorí v severnej časti Slovenska.

Na vrchole bolo príjemne teplo no my sme išli ešte kúsok dolu na ďalší vyhliadkový bod z krížom. Tu však už zasahoval studený vzduch s hmlou a na dlhšie posedenie to nebolo. Chvíľami sa však vyjasnilo a mohol som dofotiť ešte zbytok panorámy z Chočom.

Zrazu sa však zatiahlo a bol koniec divadla. Zostávalo ísť len pekne dolu chodníkom po červenej značke a popreskakovať niekoľko stromov. Takýmto lesom ísť nie je príjemný zážitok a nebolo by to ani lepšie, keby sa stromy vyťažili, lebo traktory by to zničili ešte viac. Počul som, že niekde na opačnej pologuli vyťahujú stromy z lesa pomocou diaľkovo ovládanej vzducholode, ale či je to pravda to neviem. Pamätám si len, že slávny Zeppelin zhorel a že éra vzducholodí skončila a či sa vráti to je vec budúcnosti, stejne ako tunel popod Kopu.

Keď konečne opúšťame tento „les“, zvážnica nás zavedie do Rojkova k jazierku. Tu si oddýchneme pri bublajúcej vode. Z tohto obrieho prameňa sa však nedá piť a preto treba ísť kúpiť niečo na pitie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?