Farebné Súľovské skaly.

Autor: Milan Removčík | 17.10.2019 o 16:46 | Karma článku: 1,74 | Prečítané:  384x

        Medzi turistami sú obľúbené jesenné vychádzky do hôr, keď je ustálené počasie a nenaháňajú ich búrky. Naviac sa listy sfarbujú do žlta, či červena a pretvárajú krajinu na rozprávkovú záhradu.

U nás na severe však prevažujú ihličnany a tie sa do tohoto divadla nezapájajú, nehovoriac o tom, že veľa z nich je vyschnutých. Preto som sa vybral niekde južnejšie, kde je viac listnáčov. Tereza v kalendári sľubuje zvyčajne jeden z posledných letných dní a ten sa naozaj vydaril. A tak uháňam vlakom do Bytče, odkiaľ pokračujem do Súľova. Na stanici mám pol hodinu času a tak mi zostáva len opáčiť miestny staničný bufet. V peci sa už kúri, v televízii beží telenovela a krčmárka mi oznamuje, že veru pivo tu nečapujú. Majú len plechovice v chladničke. Predstavil som si, ako ma rozbolia zuby z tej studenej sprchy, no výčapníčka ma ubezpečila, že chladnička už tri roky nefunguje, tak je to v pohode.

Behom chvíle som už medzi skalami, ktoré tu stoja ako nemí strážcovia. Preto sa toto pohorie asi volá Strážovské vrchy. Vydávam sa hneď známym chodníkom rovno hore, lebo je už pomaly desať hodín. V lese kvetov niet, len sem tam nejaké huby, aj to len hnojníky.

Po ani nie hodine už môžem obdivovať prírodné sochy z karbonátového zlepenca a vymýšľať pre ne mená. Mních, sova, jašterica, gotická brána už boli vymyslené, no ja objavujem ďalšie, ako ruka, syseľ, žehlička alebo traja králi.

Trojzubec

Kohút

Brúska na nože

Jelení úd

Ruka s golfovou loptičkou

Zástup ľudí, čakajúcich na podporu

Kopa hnoja pred úradom vlády

Žaluď

Traja králi

Dračie srdce

Rýchlostná páka

Svokrina žehlička

Cestičkou ma sprevádzajú tabule náučného chodníka, no z tých vyčítame len niečo o flóre a faune.

Potom sa ide trochu strmšie smerom na pozostatky Súľovského hradu. Treba prekonať aj nejaké rebríky a bol som zvedavý, či aj psy vyjdú po nich, no tie ich obišli.

Hrad slúžil len na stráženie a pozorovanie dôležitých ciest a barokový nábytok, či korunovačné klenoty v ňom nenájdeme. Aj keď, vraj si tu ukrývali bohatí ľudia svoje cennosti. Vznikol v prvej tretine 15. storočia. Bol postavený medzi troma mohutnými skalnými útvarmi. V roku 1550 bol zničený požiarom, dočkal sa však opravy v pôvodnom rozsahu, pretože terén nedovoľoval hrad rozširovať a budovať prístavby. Ešte v roku 1730 sa na hrade zdržiavalo vojsko a hrad ako tak plnil funkciu. Nutná oprava hradu sa kvôli nezhodám členov rodu Sirmiensis nekonala, snáď aj preto, že obývali pohodlné kaštiele v obci. Hrad prestal byť strážený v roku 1780 a viac sa oň nikto nestaral. Zemetrasenie v roku 1858 objekt ťažko poškodilo, odvtedy už nebol opravený a postupne chátral. Zachovali sa len časti múrov, nádrž na vodu a pivnica, ktorá sa stala osudnou pre jednu rodinu 13.7. 2008, kde ich zasiahol blesk. Tak predsa trinásť je nešťastné číslo.

Takto nejak vyzeral hrad kedysi, podľa kresby M.Slamku 2004.

A takto dnes.

Touto dierou sa treba prepchať, kto je tučný, radšej nech nejde. Také dvere treba dať na špajzu.

Z hradu sú pekné výhľady na celé okolie, ako z orlieho hniezda.

Súľov

Jablonové

Po rebríkoch schádzam na lúku pod hradom, odkiaľ budem pokračovať do druhej časti skál, pod Roháčom. Cesta pre zmenu povedie zväčša po rovine, ako niekde v parku.

Na pol ceste je vyhliadka a môžeme sa pozrieť, koľko sme prešli.

Pôvodne asi aj tu bola vyhliadka, no stromy urobili oponu.

 

Pri tomto smerovníku zrejme vznikla pesnička „ Pod Roháčom žijem“. Tu bolo veselo, lebo ďalej sa už ide dolu kopcom. No treba dobre brzdiť, aby sme neminuli jeden z najkrajších tunajších výtvorov, skalné okno Veľká brána. Je to priam sochárske dielo.

Kúsok nižšie sa pôvodne išlo cez roklinu, no po zosuve pôdy je tu obchádzka, preto nepomôže ani GPS, lebo to ukazuje, že míňame chodník. Namiesto doľava, treba ísť doprava.

Keď prídeme na lúku, máme vyhraté. Odtiaľto sa oplatí odbočiť vľavo hore kopcom k jaskyni Šarkania diera.

 

Je to naozaj poriadna diera, väčšia je už len ozónová. Ľudia sú proti nej ako trpaslíci.

Na spodku sa nachádza zmes, podobná tej, čo sa dáva do miešačky na betón. Keď som sa pošmykol a spadol do toho, vyzeral som ako robotník, idúci z cementárne domov po osemhodinovej šichte.

Po vylezení z diery si očistím okuliare od prachu a cestou do Súľova sa ešte raz pokochám pohľadom na jesenné farebné Súľovské skaly.

V Súľove mám pol hodinky času do odchodu autobusu, tak navštívim obchod oproti kostolu, lebo krčmu tu nevidím. Nevidel som ani fabriku na hokejky a lyže. Za parkovanie sa tu platí 3 €. Ešte že mám vlak zadarmo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Fico má stále čo oslavovať

Tento vtip vznikol v novembri 2014, keď sme oslavovali 25. rokov od revolúcie. Päť rokov prešlo a je ešte platnejší.


Už ste čítali?