Sivý vrch podľa juliánskeho kalendára.

Autor: Milan Removčík | 25.6.2021 o 16:18 | Karma článku: 4,52 | Prečítané:  773x

          S príchodom leta a odchodom vírusu sa nám množia turistické akcie a čo je tiež dobré, otvorením krčiem ubudlo ľudí v prírode. Od 15. júna sa taktiež otvotili tatranské chodníky a preto sme to začali hneď od kraja.

Prvý bol na rade Sivý vrch. Má taký módny názov, pretože teraz sa robí všetko len biele, šedé a čierne. Aj kočíky vypadajú ako pohrebné vozy. Sivý vrch má názov asi po vápencových a dolomitových skalách, ktoré sú sivasté a je z nich vymodelované celé skalné mesto, pripomínajúce filmy o Winnetouovi.

Východisko bolo pri obci Huty a tridsiatka ľudí sa rozbehla hore kopcom ako Briti na povianočné výpredaje. Nemožno povedať, že sme šli lesom, ale skôr rúbaniskom, no zase potešili nové výhľady.

Napríklad takéto skalné bralá by sme si nikdy nevšimli. Čo neodkryl kôrovec, to odkryl bager v neďalekom kamenolome.

 

Iskerník platanolistý

Silenka červená

Kortúza Matthioliho

Prvou zastávkou je Biela skala. Na vrchu stojí kríž, venovaný nejakému Jozefovi. Odtiaľto je už väčší rozhľad, no nie veľmi ďaleko, kvôli oparu. 

Liptovská Mara

Holica

Choč

Malé Borové

Zuberec

Ďalej pokračujeme hrebeňom Radových skál až na Sivý vrch. Najviac ma prekvapilo množstvo jarných kvetov, ktoré tu po iné roky už o takomto čase nerastú. Zrejme tento rok sa riadia pravoslávnym kalendárom. 

Skala s účesom v štýle punk

Stokráska Micheliho

Lev a Ťava

Horec Clussiov

Dryátka osemlupienková

 

Čím vyššie ideme, tak mám silnejšiu predstavu, že niekde spoza skaly vybehnú indiáni. A dolu veru písali, že toto je rezervácia.

Tento veru vyzerá ako skamenelý Inčučuna. 

Toľkoto kvetov pokope sa veru len tak ľahko nevidí. 

Soldanelka Karpatská

Prvosienka holá

Niektoré miesta sú zaistené reťazami a mnohí majú problém to vyliezť, pretože fitnes boli vyše roka zatvorené. Ja som síce doma cvičil s PET fľašami naplnenými vodou, no moc mi to nepomohlo.

Táto rastlina sa tu asi dostala z Austrálie a preto ešte stále rastie hore nohami.

Niekde v diaľke vidno Oravskú priehradu, no loďky na vode by sme nespočítali.

Iskerník alpínsky

Tesne pod vrcholom sa nachádza priepasť, hlboká 88 m. Preto nie je dobré chodiť tadiaľto v noci, aby sme sa zrazu neocitli niekde v pekle.

Na vrchole mi už všetci mávali, ako voľakedysi zväzáci na letisku, keď prichádzala delegácia z Moskvy.

Horčinka horká - možno by sa mohla pridávať do piva, aby bolo horké, ako má byť.

Po tri aj štvrť hodine prichádzam na vrchol a aj keď trochu meškám, nie je to veľa, oproti meškajúcej vegetácii.

Mara v trochu inom svetle

Teraz vidno aj na druhú stranu, kde sa objavili Západné Tatry.

Bobrovecké pleso - tam nejdeme, pretože na Slovensku máme také predpisy, že ani otlaky si nemôžeme omočiť do vody. Možno niekde povyše by síce bola studnička a aj vody by sa zišlo nabrať.

Na vrchole sa nezdržím dlho, lebo jednak mi už všetci ušli a niekde v diaľke počuť búrku.

Valeriána

V sedle Pálenica som sa pobral za ostatnými, no cestou hore kopcom príšerne pieklo slnko a keby tu stálo nejaké auto, tak si na kapote môžem urobiť volské oko. Preto som to radšej otočil po žltej značke do Zuberca. Predsa len nadol sa ide lepšie aj v teple. Podľa množstva čučoriedok sa však dalo predpokladať, že sa tu môže potulovať medveď ľudožrút, no našťastie sú ešte nezrelé. To vraj v Európskom parlamente sa slovenskí poslanci pýtali, že čo budú žrať toľké premnožené medvede. Oni im odpovedali, že čo vás po tom. Tak zostali pokojní. No v skutočnosti povedali: Čo? Vás potom.

Na pol ceste bola pribitá tabuľa, že chodník prechádza cez bezzásahovú zónu a môže nám napríklad padnúť na hlavu suchý strom. Vstup len na vlastné riziko. Tak takíto sme my turisti chudáci. Keď nestretneme medveďa, tak nás praští konár po hlave. A o takomto truse si myslíme, že je ťaví, nie medvedí.

Nakoniec som objavil nový druh stromu, je to tatranský endemit. Smrek opadavý. Na rozdiel od smrekovca mu neopadáva ihličie, ale konáre.

Stromy si povedali, že však čo budeme toľko stáť a ľahli si.

V pozadí za jedným konárom je Skorušina. Tú tiež odtiaľto kedysi nebolo vidno.

Aj keď je les na tomto mieste úplne zničený, predsa si tu našiel miesto plamienok alpínsky.

Posledný úsek zostupu je poznačený ekologickou katastrofou, ktorú by nejaký Čech označil ako „Hirošima hadr.“

Tú ceduľu by som tam radšej nedával.

A pod posledným stromom si našla miesto tôňovka.

Pôvodne bolo treba ísť ešte tento hrebeň, no nevydalo.

A na záver sa vynorila Osobitá. Na tú sa však nemôže chodiť, takže mi už ostáva ísť len tam, kam každý Slovák. A ešte keď teplomer ukazuje 31°.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ako sme hľadali trojizbový byt. Ceny vyskočili o tisícky eur

Analýza INDEXU ukázala, že výber je obmedzený, ceny rastú.

Komentár Zuzany Kepplovej

Pacienta nula našej očkovacej kampane poznáme (komentár)

Kto to porúchal, ten nemá právo to teraz kontrolovať.


Už ste čítali?